Som hrdá, nadšená špeciálna pedagogička, ktorá už od základnej školy vedela, že chce byť špeciálnou pedagogičkou. Motiváciou bol môj veľmi ťažko postihnutý bratranec Peťko, ktorý mal diagnostikovanú Detskú mozgovú obrnu s hlbokou mentálnou retardáciou a s mnohými ďalšími pridruženými nešpecifikovanými diagózami. Peťko bol sondovaný a odkázaný na lôžko. Vždy keď sme prišli na návštevu k mojim bratrancom a sesternici, veľmi som sa tešila, keď bol doma. Žiaľ, z dôvodu veľmi ťažkého postihnutia Peťko býval viac v ústave, ako doma. Keď mal dobré obdobie, stabilizovaný zdravotný stav, tak bol doma a všetci sme sa z jeho prítomnosti tešili. Starostlivosť o Peťka, bola veľmi náročná, lebo rodine chýbala mama, ale napriek všetkému všetci sa radi a s láskou v srdci oňho starali. Dorozumievali sme sa s ním neverbálne. Peťko nerozprával, iba džavotal, ak bol spokojný hovoril slabiku „gó“ a jemne dvihol kútiky úst. Oči mu od radosti „svietili“ ako baterky. Nespokojnosť vyjadroval tichým krikom a kamennou tvárou, bez emócie. Ja som mu rada spievala a popri tom som ho do rytmu piesni hladkala. Počas spievania som veľakrát ani nevedela, ako plynie čas. Peťkovi som spievala aj hodinu s krátkymi pauzami. Ak som mu nespievala, tak som sa mu prihovárala, alebo som mu recitovala detské básničky, alebo jednoducho sme sa na seba len pozerali. Peťkovi sa najviac páčilo, keď som mu spievala a dej piesne som emocionálne (divadelne) prežívala. V rytme piesni som mu nezabúdala hladkať ruku a udržiavať s ním očný kontakt. Keď už nechcel aby som mu spievala, alebo čokoľvek robila, tak Peťko nahodil kamennú tvár a potichu kričal, tak som vedela, že mám všetko ukončiť a rozlúčiť sa s ním. Na koniec som mu pustila jeho obľúbenú zvukovú hračku v ktorom hrala uspávanka. Vtedy som nevedela, že mojim prvým „klientom“ muzikoterapie bol Peťko. Dnes už žiaľ s Peťkom nemôžem realizovať muzikoterapiu. Peťko zomrel ako 12 ročný. Lekári predpokladali že sa nedožije ani 4.r. Ja ďakujem Bohu, že sa dožil tak krásneho veku a že mi daroval takého super bratranca, pri ktorom som si uvedomila, že chcem pracovať so zdravotne znevýhodnenými deťmi/dospelými.

"Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili."  Mt (25,40)